Brainwash 2,36

Autor: Veronika Jánošíková | 20.3.2011 o 12:39 | (upravené 1.1.2013 o 23:03) Karma článku: 3,63 | Prečítané:  905x

Dnes to už nebola ona. Bola on. On a on a boli dvaja. Len dvaja a ja. Končekmi vlasov sme zmietali podlahu a fúkali do kávy. Aby vychladla skôr než naše srdcia. A ona vychladla. Boli sme taký šťastný a semafor nám dával zelenú a občas červenú. Tú červenú len vtedy keď sme mali zastaviť a odklepnúť cigarety von oknom.

 

Ľudia sa nám nepozerali do očí ale na auto. Hľadeli len na ten obal a báli sa pozrieť do nás. Možno sa báli pravdy. A možno sa báli svojho strachu. My sme sa nebáli a spievali. Smiali sme sa a necítili sme bolesť. Žiadna bolesť a pocit neznáma. Boli sme taký vyrovnaný až som si myslela, že to začne pociťovať každý kto nás stretne. No nikto nás nestretal. A tak sme utekali. Cez lesy, lúky a polia a chytali sme trávu a objímali stromy. Občas som ovoniavala nezábudky. Myslím že na žiadnu sa nedá zabudnúť.  Pamätám si vôňu každej privoňanej nezábudky, ako ty si pamätáš vôňu každej ženy ktorej si hladil vlasy. Tá tretia, bola zase on. A tak som tam bola už sama.Oni sa mali radšej a tak utiekli. Zostala som tam sama, ale bolo mi dobre. Hrávala som sa aspoň s tými zlými hračkami a pri nich som sa necítila tak sama. Ale všetci sa ma zrazu báli. A tak som nevedela čo mám robiť.

Skočila som do potoka. Do potoka, v ktorom som sa kúpala s bratom keď sme boli malý. Ponorila som sa hlboko aby ma nenašli. Aby som im neublížila. Nechcela som im ublížiť. Báli by sa ma, tak ako ja ich. A tak som sa potápala veľmi dlho. Až prišlo pod vodu viac ľudí. Bola tam aj ona aj on, a už sa nemenili. Boli so mnou a chceli byť tak dlho pod vodou ako ja. Mala som z nich radosť. Každú nedeľu sme si zavierali oči a predstavovali si , že by sme mohli všetci na svete žiť pod tou vodou. Pod vodou sa ľudia chápu a rozumejú si viac ako tam na suchu. Ale pod vodou nás to prestalo baviť a chceli sme začať lietať. Tak sme skúsili uletieť raz. Bolo tam pekne, no nebezpečne. Každú chvíľu sme mohli  spadnúť. Najťažší bol ale pád znova pod vodu. Bola to veľká diaľka a bolelo nás to a preto sme radšej zostávali hore. Tam hore to bolo najkrajšie. Každý deň sme zabúdali čo bolo včera. A uvedomili sme si že žijeme pre moment. Ako muchy. Bolo to pekné. Žili sme šťastne. Ale zrazu sa tam objavilo viac a viac ľudí a my sme odrazu nevedeli ako sa správať pred ostatnými. Poprosila som o rebrík. O taký rebrík o ktorom si mi čítala pred spaním. Oni mi ho nedali a tak som skočila..

Skákala som prvý krát a tak som nevedela, že ma to najprv začne unášať. Odletela som do inej krajiny. V tej krajine som už mohla chodiť aj po suchu, ale len na boso, aby som nezabila hmyz ktorý sa túlal po chodníku. Páčilo sa mi to. A tak som občas s pavúkmi plietla siete a s mravcami stavala mravenisko. Včiel som sa ale bála. Lebo boli žlté a ja sa žltej bojím. Raz ma ľúbil chlapec so žltým tričkom no odišiel a už som ho viac nevidela. Odvtedy ma bolí srdce.

Ako som tak chránila hmyz a prírodu, prestala som spomínať. Spomínať na to pekné čo bolo hore. Lebo z hora zostali len pocity, no žiadne spomienky. Snáď ešte stretnem raz niekoho kto spadol tiež, lebo mu nedali rebrík. No on si možno ostrihal všetky vlasy a urobil z nich lano po ktorom sa spustil. On mal dlhé vlasy, pretože keď pršalo, neskrýval sa pod strechou ako my. Závidela som mu tie vlasy. Ja som sa bála bleskov. Preto som tam radšej nešla.

Pamätám si jeho tvár a moje city. Nie tak živo ako kedysi, ale predsa. Aby si to vedel. Už pre mňa nič neznamenáš. Bol si plachtou a ja lúčnou kobylkou. Chytávali ma do rúk deti a dávali do ringu. Lebo chceli pretekať. No ja som nechcela robiť to čo chcú iný a tak som tam zostala. Veľakrát ma tam potom nechali. Už som nebola pre nich dobrá, keď som nepočúvala. Mne to bolo jedno. Mala som ring celý pre seba a na deti som rýchlo zabudla. Aj oni na mňa.

V stredy a cez zimu som sa menila na žabku. Nie na ropuchu. Len na takú malú žabku na ktorú keď sa ľudia pozrú, usmejú sa a ukazujú ju priateľom. Bavilo ma robiť radosť iným a tak som často chodila aj za potok. Dokonca aj za lúku. Ale za tou lúkou som bola vždy ďaleko od vody a preto to bolo nebezpečné. Ako žaba som si po čase prišla škaredá a tak som bola zase ona - ona. A on ma zase miloval. Zase mával mokré ruky keď sa hanbil. A zase si striedal ponožky dva krát denne. Nosil len farebné a biele, aby ma potešil. V jeden večer som chcela vojsť do flaše a skúmať bubliny. On to nechcel. Hanbil sa za mňa a tak som od neho odišla a našla si to - TO.

To sa za mňa nehanbilo, nosilo mi kvety a nalievalo víno. To mi dalo všetko čo som hľadala celý život. Útechu a potešenie. Bolo mi niečím spriaznené. Stále ma pochopilo a nekričalo na mňa. Len raz, keď som s ním už dlho nebola. Inak bolo stále milé. Veľa sme sa nasmiali a do noci sa rozprávali a tvorili. Možno sme hovorili hlúposti, no nikto nás nepočul. A tak sme boli spolu stále častejšie. To sa nehnevalo no oni sa začali. Chceli aby som sa s tým už nestretala a odletela radšej znovu hore. No odtiaľ som spadla. A už viac padať nechcem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?