Zadymený priestor ticha a hluku, hluku po stekajúcich srdciach
Starcov sediacich a trpiacich pre surovosť plynúceho času
Po stenách fotky staré a hlasné ako gitara dlhovlasého
Či praskajúci gramofón pri vchode bez platne prachom zakrytej
A barmankine zašednuté vlasy vôňou pivo pripomínajúce
Zrednuté zuby a plná tvár vrások po tých nociach
Nič z toho nenechá vyniknúť tej šedej v kúte
S vodkou na stole, len takou malou dušou pijúcej
Zabránilo jej vstať od stola, tá vodka, ten pohár
A spadla na zadok späť ku stolu a prázdnej flaši už
Nemej tváre sa nebojí len nechce odísť ztade,
Strach že už nikdy neuvidí ten prach na stole,
A padajúcu omietku v kúte, lebo nastala nová
Nový čas, prichádzajúceho odchádzajúceho leta zimy,
Kde už nebudú ľudia pijúci ale kôrky chleba predávať
A už jej nebude tuhnúť v zime krv v žilách
Ticho zostane, no vodka odíde inde
Lebo mali len hlas ktorý nevedel prekričať ten gramofón
A klopajúce podrážky topánok a zatuchnuté monterky
No s tesilákmi spájajúc pri ďalšom poháriku mohli sa
Lebo ľudia majú jesť a nie piť
Preto už viac nevojde šedá v kúte do kúta
Ale vojde svetlá v čižmách do vnútra
A nechá kľudne vyhasnúť srdcia pijákov v rade
Lebo nechcú viac len uhasiť prázdno v mysliach
Nie však chlebom kôrkov a sýtou vôňou
Lež obyčajným cigaretovým dymom.
Prestali hovoriť zubami ktoré stratili,
Ale každý vedel keď od baru, teta umývajúc si slzy času
Zakričala :,,záverečná"
