Poviedka o okuliaroch s čiernym hrubým rámom.

Autor: Veronika Jánošíková | 12.1.2012 o 22:45 | Karma článku: 10,08 | Prečítané:  1246x

V bloku v ktorom sme bývali žil jeden starší pán. Býval nad nami, a z jeho bytu sa často zvykol ozývať pán Mozart alebo Chopin, dokonca občas aj on sám zo sprchového kúta. Volal sa Jozef, no my sme ho volali ujo Joži. Ujo Joži nemal veľa kamarátov, a už bohužial ani svoju rodinu.

 

Manželka mu zomrela pred desiatimi rokmi a odvtedy sa do seba uzavrel a veľmi sa s nami nerozprával. Keď sme ponocovali alebo oslavovali dlho do rána, na ďalší deň sa nám nepozdravil. Bolo mi to ľúto.

Ujo Joži sa ale mal dobre. Aspoň tak vyzeral. Bol vyšší ako moja mamka, a o svoj pupček sa starostlivo staral. Zvykla som si všímať ako si sám rok čo rok rozširuje svoje nohavice. Na hlave už nemal veľa vlasov, ale aj tie ktoré mal sa vynímali svojou nádhernou sivou farbou. Starostlivo si ich každé ráno česal. Všimla som si obrysy zúbkov hrebeňa, ktoré siahali z jeho cestičky. Na tvári sa mu vynímal chlapský veľký nosisko na ktorom mu pevne sedeli jeho zázračné čierne okuliare. Mali hrubé rámy a ja som si stále predstavovala množstvo kníh ktoré tými okuliarmi prešli.

Ujo Joži totižto rád čítal. Nehovoril o tom, ale keď som si zvykla zabudnúť kľúče od bytu tak som sedávala na schodoch a počúvala celý ten panelák ako žije. Hrkot práčky, detské hádky, smiech televízora či vzdychy zaľúbených. Z jeho bytu som ale nepočula nič. Len občasný skromný chichot alebo šuchnutie stránky. Určite čítal všetky tie staré zažltnuté knihy s tou úžasnou starou vôňou, ktoré sa v jeho rukách menili na skvosty. Šťastné to knihy ktoré tam v policiach knižnice na neho dlho čakali. Myslím, že boli jeho jedinými priateľmi. Mozart a Dostojevskij. Ale on sa nesťažoval, nie. Zakaždým keď vyšiel z tohto bytu tak som si všimla na jeho tvári jemný úškrn. Odhaľoval mu predné umelé zuby a vrásky pri očiach. Neviem prečo, ale zakaždým keď ma zbadal tak s ním prestal. Možno sa hanbil za vrásky.

V jeden večer som sa s ním stretla mimo nášho paneláku. Bolo to v stredu, zimnú stredu. A bolo to v knižnici. Celou cestou som chodila pomalým krokom pretože sa všetky chodníky leskli a bláznivo šmýkali. Len tak tak som sa udržala na nohách. Hnal ma ale nedostatok knižnej potravy a na druhý deň som musela strážiť malého brata. A tak som v tom nečase šlapala krok za krokom. Vonku vládla čierna tma s tými čiernymi mysterióznymi oblakmi pri ktorých myslíte na koniec sveta. Vliezla som sa dnu zachrániť pred tým koncom. Knižničná tetuška s fialovými vlasmi na mňa už od dverí kývala. Vyložila som knihy na pult a hneď ako ich začala s tým detektorom kódovať ma už vtiahla literárna atmosféra. Milovala som to. Oči mi lietali cez divadelné hry, drámy, poéziu až po filozofiu a detektívky. Proste ma to od toho pultu odnieslo medzi police. Dokonca som prepočula aj knižničnú ako ma volá na podpis. Len som sa usmiala. A ona vedela, že už som preč.

Zaviedlo ma to na druhé poschodie kde už o tomto čase nebolo ani nohy. Ako som si tam v duchu predčítavala Kafku, započula som vo vedľajšej uličke známy hlas. Dlho som ho nepočula hovoriť tak veľa. Bol tam on, môj ujo Joži. Opatrne som vybrala z poličky tetu Woolfovú a pozrela sa cez škáru na neho. Naozaj tam bol on. V rukách držal hrubú žltú knihu a čítal nahlas citácie z Platónovej ústavy, myslím. Áno! ÁNO! Podskočila som si v radosti. Takže predsa som mala pravdu. Predsa sa ujo Joži kamarátil s knižkami. Víťazne som položila späť Woolfovú a sadla som si nenápadne na taburetku v rohu. Nečítala som. Len som počúvala. „Navyše teda ak takéto zlá skusuje muž, ktorého si pre jeho zlé vnútorné uspôsobenie označil za tyrana, a tým za najnešťastnejšieho človeka, ak nežije ako súkromník, ale je nejakým osudom prinútený stať sa tyranom, a hoci sám nemá vládu nad sebou, pokúša sa vládnuť nad inými, to je tak akoby niekto s chorým a bezvládnym telom namiesto pokojného života v súkromní bol prinútený tráviť svoj život v zápasoch a bojoch s inými.", prednášal jeho hrubý hlas. Zasnívala som sa do toho až tak, že mi nepozorovane vypadol Kafka z ruky na zem. BUM! Strhlo ma a prikryla som si ústa rukami. Ani som sa nepohla. Modlila som sa aby si ma nevšimol a hlavne aby pokračoval. BUM! Ozvalo sa znova. Zabuchol Platóna a počula som ako jeho rázny krok uniká von. Zabuchol dvere. Odišiel.

Zdvihla som si Kafku a rozmýšľala nad jeho slovami. Keď som prechádzala popri pulte domov, už som ho nikde nevidela. Kráčala som pomaly domov. Znova tým opatrným krokom no bez myšlienky na koniec sveta.

Utiekol. Bál sa, alebo sa hanbil. Ale prečo. Po raňajkách som šla do sprchy. Počula som ako sa sprchuje tiež, no nespieval. Musím ísť za ním. Nevedela som prečo ma tá túžba k nemu tak láka, ale musela som. Počkala som kým zavrel dvere na kúpeľni. Oblieka si župan, prechádza do izby. Otvára vŕzgajúcu zásuvku vyberá čierne spodky a hrubé ponožky. Župan zhodil na zem a z poličky berie sivé tričko a tepláky. Po ceste z izby zakopol o roh postele ale pokračuje ďalej. Sadá si za stôl v kuchyni, dáva postaviť vodu na kávu. Zapaľuje si cigaretu a pomaly sa....."klopklop" búcham šikovne na dvere kým si nesadne. Odklepne cigaretu a prichádza k dverám. Pozerá cez kukátko. Udivene si poťahuje z cigarety. Otvára.

„Dobrý!", rezky sa zdravím. Na moje počudovanie však mal ujo Joži na sebe župan, žiadnu cigaretu, a namiesto kanvice na vodu ktorú som počula sa začínala krútiť práčka. Trošku vyvedená zmiery ale pokračujem. V podstate ani neviem čo tu robím, v rýchlosti neviem ani čo povedať a tak mierne poodstúpim o krok dozadu. Prsty mi začali vlhnúť a srdce biť. Pozeral sa mi do očí. Cez tie veľké okuliare s hrubým čiernym rámom ktoré videli toľko životov. „Tyran nie je človek ktorý potrebuje únik zo samoty. Tyran je človek, ktorý už žiadny únik nemá." Zavrela som oči a utiekla domov. Zavrel dvere a až vtedy si naozaj zapálil.

Nevedela som či moje slová dávali nejaký zmysel alebo nie a čo to vlastne v tých dverách bolo. Zbytok dňa som si čítala a snažila sa nemyslieť na môj ranný trapas. O siedmej hodine som počula ako zabuchol dvere. Kráčal dolu po schodoch, nonižšie nešiel. Zabúchal na moje dvere.

Stŕpla som strachom. Otvorila som. Stál tam ujo Joži so svojimi veľkými okuliarmi s hrubým rámom. V rukách niesol niekoľko kníh a usmieval sa. . .

Stala som sa Jožiho najlepšou kamarátkou. Znova sa začal smiať a viac sa už nehanbil predo mnou za svoj úsmev. Chodievali sme spolu do knižnice a keď tam už nik nebol citovali sme nahlas myšlienky veľkých mysliteľov. Zbytok cesty domov sme zakaždým viedli filozofické debaty o živote a pri dverách sme si zvykli ťapnúť rukami na rozlúčku. Vymieňali sme si knihy a tipy a občas sme spolu lietali a snívali o veciach aké by byť mohli.

Jeho veľké okuliare už viac nepozerali len na zažltnuté strany a prázdny raňajkový stôl. Dvoma vetami som zmenila jeho život a každé ďalšie rána sa budil s nápadmi ktoré mi vonku na zelenej lavičke pod dubom rozprával. A ja som počúvala kým som mohla. Múdrosti veľkých okuliarov s hrubým čiernym rámom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?