Nielenže je street art prístupní všetkým, a zadarmo, dostáva sa pod kožu občas viac než v inštitucionálnom priestore galérie. Ľudia presýtení stereotypmi, prácou a konvenciou, zvyknutí na všetko všedné, sa zrazu pomocou street artu vedia vytrhnúť z tohto celého a precitnúť aspoň na chvíľu do niečoho neznámeho, niečoho čo sa pohybuje na hranici monológu a dialógu, niečoho čo nečakajú. V dnešnom svete je čoraz menej ľudí, ktorí majú čas zájsť si do toho iného sveta. Do sveta ktorého zámerom je práve vymykať sa realite, všednosti. Do sveta umenia.
Väčšina ľudí si pod pojmom street artu zväčša predstaví nastriekané steny, nelegálnu činnosť, vandalizmus, veci pred ktorými majú predsudky skôr než ich spoznajú a dajú im šancu. Šancu pre nich samých, zamyslieť sa a pochopiť veci s ktorými sa chce niekto iný podeliť. Medzi street art sa nezaraďujú len steny, či nálepky, šablóny a podobne. Street artom sa myslí predovšetkým interakcia s publikom, čiže sem spadajú rôzne happeningy, performance art, land art, objekty a podobne, vo verejnom priestore. Aj keď väčšina diel má posolstvo protikonzumné a politické, objavujú sa aj motívy upozornenia na stav životného prostredia, násilia, úryvky básní, ale aj obyčajné motívy pobavenia a zlepšenia dňa. Pre mňa osobne je street art niečo, čo ma na ulici vytrhne z všedného kolobehu, niečo čo ma pozastaví, rozosmeje, alebo rozpúta môj myšlienkový beh.
V Čechách sa napríklad so svojimi postavičkami na semaforoch, vykonávajúcimi rôzne potreby dostal do väzenia člen českej umeleckej skupiny „ztohoven" Roman Týc. Jeho zámerom nebolo uraziť verejnosť, len pobaviť. Toto zjavne nebolo pochopené rukou zákona, ale aspoň viedenským festivalom Sidewalk Cinema kde vyhral za svoje dielo prvú cenu. Aj pre toto sa veľká časť street artistov uchyľuje skôr k anonymite. Pre mňa je ale najkrajším a najmilším street artom vec, ktorá sa stane náhodou, alebo ju spraví niekto len z toho že vyplynula zo situácie. Môže to byť úplne jednoduchá vec ako dokreslenie písmena, fúzov, smajlík v snehu, odkaz, doplnenie reality o niečo nadprirodzené, alebo moje obľúbené bezúčelové vyhradenie priestoru zábradlím.
Takým milým neplánovaným street artom som si sama sebe nazvala asi najkrajšiu situáciu akú som prednedávnom zažila na internáte. Vo všedný podvečer pracovného týždňa sa v našej „kocke" átriových domkov začali ozývať husle. Hneď ako sme vyšli na balkón videli sme slečnu ktorá hrá viac než perfektne na balkóne, pre hlúčik študentov oproti ktorí si to vyžiadali. Z hlúčiku študentov napokon boli tak plné balkóny, že sa to dalo nazvať internátnym koncertom. Zo svojich izieb povyliezali hádam všetci ktorí to začuli, mnohí zapálili sviečky na zábradlí, priniesli si víno a pivo. Po každej skladbe sme ju odmeňovali potleskom, pískaním, skandovaním a pýtaním si prídavku. Z jej hry som mala myslím nielen ja zimomriavky, a obrovský zážitok na ktorý nezabudnem. Ten pocit by som prirovnala tomu ako keď vo väznici Shawshank zapol do rádia Andy Dufresne vážnu hudbu a väzňov to prenieslo niekam na slobodu. My sme síce slobodní, no predsa to bolo niečo neplánovane krásne, čo nás vytrhlo a odtrhlo z izieb.
V poslednej dobe sa street art čoraz častejšie dostáva do podvedomia verejnosti. Jeho častou medializáciou sa stal dokonca populárnym, zvykne končiť na stenách zberateľov umenia, ako napríklad obľúbený Banksy. Usporiadavajú sa street artové festivaly, výstavy, podujatia. Street art je dokonca akousi módnou značkou, životným štýlom, reklamou či inšpiráciou pre grafický dizajn. Jeho množstvo každým dňom rastie, do podvedomia sa dostáva čoraz viac mien týchto umelcov, profiluje sa ich tvorba, zameranie. Zrastá počet nadšencov a podujatí, čo graffiti a street artu pridáva na popularite.
Čím viac budeme akceptovať tento druh komunikácie, tým viac nám môže priniesť. Street art je pre ľudí, bol vytvorení aj pre vás. Chce komunikovať, chce pobaviť, chce priniesť niečo umelecké, čomu sa možno vyhýbate. Chce vás vytrhnúť z ponurých myšlienok, chce vám zlepšiť deň. Dajte mu preto šancu.
