hľadanie pokoja

Autor: Veronika Jánošíková | 20.6.2013 o 3:05 | (upravené 20.6.2013 o 3:12) Karma článku: 5,45 | Prečítané:  406x

Usmievať sa bez dôvodu mi nejde, a to sa pritom snažím. No už odkedy som to skúšala po prvý krát nasilu pri fotení na občiansky preukaz, fotograf povedal že vyzerám skôr ako Wensdy z Addamsov. Úsmev sa mi triasol akoby tam bol krč a úsmev tak vyznieval skôr desivo. Preto to radšej často nerobím, možno preto sa ma vždy opití chlapci v krčme pýtajú: prečo si taká smutná?. A ty si prečo taký opitý? Keby sa všetci smiali prirodzene, to by bolo viacej takých smutných.  

 

Zvyknem sa zamýšľať nadtým, prečo mi nič v tej mojej červenej hlavičke nevie nikdy povedať, Veronika urob toto, bývaj tam, kúp si toto, zoznám sa s ním, spýtaj sa na toto, usmievaj sa. (to hlavne). Bolo by to fajn, pretože v skutočnosti je tam len samé čo keď, čo ak, a keby, hmm.. Dokonca to občas zachádza do extrémov, keď stojím pred regálom v tescu a len stojím. Pozerám na dva jogurty, človek by povedal že takmer identické, no neviem sa proste rozhodnúť. A tak len stojím, čakám, kým príde ten impulz, no nič. Samozrejme počase nastáva istá sebareflexia, kedy už za mnou stojí sbs a podozrivo hľadí na moje spotené ruky. Potom si už len búcham doma hlavu o stenu. Veď ten jogurt som ani nechcela!

A skúste potom pri takej dávke rozhodnosti skúsiť robiť zmeny. Cítite, že ich potrebujete, no nechávate všetko plynúť a čakáte na tie pomyselné znamenia. Tie však nechodia. Musím niečo robiť. Ale vyslovením tej vety to aj hasne. Blíži sa leto, kedy ako vždy vystáva tá známa otázka kam sa podieť. Chcem vážne zaliezť na leto do klimatizovaného skladu a prežiť najkrajšiu časť roka počítaním hodín do konca dňa? Posledných pár dní som to skúsila, a popravde, cítim sa ako senilná babka s krčom v chrbtici, pričom sa trasiem keď sa trošku natiahnem. Život ale nie je sranda, povedala by mi mamka. Ale prečo? Už som to tuším aj pochopila. Pretože keď človek nájde monografie Taschen vo výpredaji, na druhý deň hladuje.

Preto človeku ostáva opustiť Mlynskú králikáreň a počúvať od babky: robotu nemáš, čo z tej estetiky, a kedy si konečne nájdeš chalapa, ja v tvojom veku, ... ? A to jej mám vážne povedať, že by som najradšej hľadala vnútorný pokoj?

Niektoré veci sa však veľmi ťažko opúšťajú. Tak ako aj tento intrák po štyroch rokoch. Prežila som tu najkrajšie roky môjho života, to bez pochyby. Stretla som najlepších ľudí, avšak kedysi som tu stretla človeka, s ktorým som sa vedela smiať aj bez slov. Stretávali sme sa denne, spolu s ostatnými, a keď sa sťahoval tak som plakala. On sa len smial, pretože povedal že to predsa bude rovnaké aj keď bude preč. No teraz si na mňa nespomenie, a odvtedy viem, že to je všetko len jedna prchavá chvíľa. Šťastie, na ktoré sa zrejme rýchlo zabúda. Všetko nahrádza niečo iné.

A preto si začínam uvedomovať, že nech sa rozhodnem pre čokoľvek, nebudem mať nikdy poňatia akoby to bolo keby to bolo iné, a preto to bude proste dobré, keď si to sama spravím dobré. Nech je to už kdekoľvek, s kýmkoľvek. Len nech ten je ten úsmev skutočný.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?