Nevinnosť, ktorú sme vždy predstierali bola preč. Prišiel ku mne zozadu a pomaly mi chytil boky. Pošepkal mi: „Buďme tu navždy, budeme tu navždy.“
Nevedela som hovoriť. On sa usmieval a ja, ja som pozerala na západ slnka akoby nemalo nikdy zapadnúť. Trel mi dlane o svoje a ten dotyk mnou chvel. Nechcel vedieť odpoveď, medzera povie viac.
Pomalé vzdychy nadránom. Naša záhrada. Naša planéta. Náš vesmír.
Ležať niekde uprostred neho, a cítiť na tvári vietor, to sme si len priali. Drsné zvuky pretekajúce dedinou, chvíľa ostať šťastnými. Ráno v zrkadle ona. Tak známa, no nepoznaná. Na koncoch vetiev stromov rosa, možno dážď. Chlad sveta, teplo v nás.
V rádiu Beat Doors, pijeme vodku. Sedieť v ateliéri a hrať šachy sa zdá byť jediné. Smrad farieb už mi nevadí. Vadí mi len priestor, v ktorom cítiť iné pohľady. Chceli sme protestovať, no zabudli sme hovoriť. Ohúrime svetom, ktorý chceme vytvoriť. Pripíjame vínom.! Rozrážame priestor, a milujeme pomaly. V temnote dňa svietime farbami.
Už sa nebojím. Nebojím sa tmy. Nebojím sa myší v ateliéri. Nebojím sa Nietzscheho. Nebojím sa ani gýčových obalov časopisu. Bojím sa len, že nestihneme všetko čo chceme. Nadránom stretávame bláznov po vlakoch. Budí nás revízor, no my chceme snívať navždy. V nonstope hrám automat. Pýtam si vodku. VEĽKÚ!
Kráčame. Motá sa nám hlava, pretože svitá. Rozprávame nahlas, no aj tak nikto nepočúva. Vytvárame chrám , v ktorom sa dobre dýcha. Spievame si rock n roll, no čítame básne. Sedíme v bazéne spomienok. Citujeme mysliteľov, no dnes nám to nemyslí. Hráme sa na Petra Pana, no lietame vyššie. Kreslíme zajačikov. Bielych zajačikov, ktorý privedú k pravde.
Svet je krajší ako to ukazuje reklama a gýč. Ľúbivosť oslepila! Oddiaľujeme realitu. Zdá sa byť tak zbytočná! Chceli sme napísať manifest, no pre tento svet sa neoplatí držať pravidiel.
Nazdravie blbá konvencia!
NA ZDRA VIE!