Život je krásny

Autor: Veronika Jánošíková | 30.4.2013 o 0:36 | Karma článku: 10,06 | Prečítané:  623x

Môj deň bol v troskách. Počas noci ma zobúdzal krik opitých študentov na chodbe. Ráno som zaspala na dejiny divadla kde ma následne uhasil profesor spŕškov svojich morálnych zásad o meškaní. Na obede nemali nič chutné vegetariánske a ešte mi aj omylom zobrali pár eur naviac.

Akoby to nestačilo zvoní mi telefón. Omeškaná uzávierka. Emailová schránka plná. Okrem nabudených couch surferov, upomienky z knižnice. Na facebooku bliká správa. "Dik, že si nešla na moju oslavu." Fakt skvelé. Zabuchla som môjho lenova, a následne svoj prst vo dverách keď som odchádzala na vlak. Hlavou sa mi preháňalo množstvo starostí, ku ktorým pribudlo vedomie, že som si zabudla nabíjačku na telefón na stole. V žalúdku ma pálil ten známy pocit bezmocnosti a vodka, ktorú som si na peróne neodpustila. Potrebovala som ju. Chcela som utiecť niekam ďaleko, no bolo to nemožné. Vedela som to, napriek tomu som sa o to pokúsila. Nasadla som si do plného vagóna, a každý koho som míňala v tesnej uličke telo na telo mi uháňal pocit nešťastia. Spotené tváre a dlane, rozmazané make-upi odfarbených slečien, a uprostred toho ona. Malé ryšavé dievčatko s kučeravými vlasmi. Nebola vyslovene krásna, no vyzerala ako škriatok, ktorý sem nechtiac zavítal aby mi niečo povedal. Sadla si oproti mne ku oknu spolu so svojou mamou. Mala podivuhodne veľké modré oči a stále rozprávala. Moja myseľ bola zatuhnutá mojim pomyselným smútkom a pravdupovediac ma obťažovala jej prítomnosť, tak ako každého iného. Vo Zvolene konečne zaspala, a ja som sa nechtiac začala venovať mojich myšlienkam. Pozerala som z okna ako sa míňal jeden kopec za druhým. Slnko pomaly zapadalo, a na obzore bolo vidno lesk zelene a šťavu žltých kvetov. Po lúke sa prechádzali srnky a divé zajace, akoby ľudstvo nikdy neexistovalo. V tom sa dievča prebudilo. Sadlo si vzpriamene k oknu, a stými veľkými očami pozorovalo svet dookola. Ruku pomaly položila na maminu, aby ju prebudila. Tá sa mierne namosúrená zobudila, a čakala na požiadavky. Dievča len ukázalo prstom na okno, a so zatajeným dychom pomaly no jasne povedala: "Mami. Život je klásny." Jej vyschnuté pery  s kúskami čokolády sa usmievali. V tej chvíľi zmizlo všetko zlé na tomto svete a vo mne. Usmiala som sa na ňu, a v duchu jej ďakovala za ten okamih. Slnko ďalej zapadalo, a ja som si uvedomila, ako si kazím svoj svet negatívnymi myšlienkami. Predsa len sú deti tými najmúdrejšími bytosťami.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nemýľte sa, toto nie je vaše Slovensko, zaznelo Kotlebovi pod oknom

Na to, aby zlo víťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič, pripomenul prezident Andrej Kiska.

EKONOMIKA

Evku vybral Lajčák priamo, pred mesiacmi hovoril niečo iné

Minister sa bránil prieskumom, teraz priznáva, že žiadny nebol.

DOMOV

Prieskum: Most-Híd je na hranici zvoliteľnosti, predbehlo ho aj KDH

Vo voľbách by opäť zvíťazil Smer.


Už ste čítali?